Šéf Studia acht: Jeden architektonický projekt môže kultivovať široké okolie

#spielberk #ponavka #vlnena #brno #ctp

Tenhle rozhovor mal jasný účel: mal byť o Štúdiu acht, uznávané skupiny architektov, ktorá v Česku už takmer tridsať rokov stavia bytové domy, kancelárie, komerčné objekty, stará sa o rekonštrukciu chránených objektov a svoje brněnské kancelárie má v kancelárii parku Ponávka. Nakoniec je to ale vďaka šéfovi studia Václavu Hlaváčkovi taky rozhovor o divokom rozjazde podnikania v kapitalistickom Česku, o tom, čo všetko znamená „mať vkus“, ao tom, ako sa u rekonstrukcí památek rozhoduje, co se nechá a co naopak musí k zemi.

 

Studio acht je tak trochu holandské, jak se to stalo?

Studio vzniklo v roku 1973 v Rotterdame ako spoločnosť osmi kamarátů. Já jsem druhá generace, tak trochu učeň pôvodných zakladatelů – zajisklo to mezi nami v roce 1992, kdy jsme se v Praze setkali se společným projektem pro jednoho rakouského developera. Měl jsem tehdy i nabídky odjinud, ale nechtěl jsem se stát součástí nějakého korporátu a přísné hierarchie. Ve svých tehdejších 29 letech jsem chtěl sám navrhovat, riskovat a mít svobodu v myšlení.

 

A taky využít všeho toho, co nabízely nové politické poměry?

Presne tak. Hrozně mě lákalo zahraničí – měl jsem kamarády v Holandsku, Belgii, Porýní-Vestfálsku i severní Francii a chtěl za nimi. Svobodomyslnosti a odvahy mi ale bolo nejblíž Holandsko a naraz, na jar 1993, prišla ponuka práve odsud, takže som odišiel do Rotterdamu kvôli spolupráci na projekte v Prahe. On to byl obojstranný záujem i od Studia acht, vtedy už mali v Česku výsadek, kolegu Villema Kaujita, a vedel som, že ďalšie – Ben Hoek a Ronald Vermaas, výteční osobití architekti – sú ešte v Rotterdame. Tam som na vlastnej koži poznal, že práve holandský rukopis, spôsob myslenia a prístup k architektúre je to, čo sa mi páči. Od architekta sa totiž čakalo, že je nielen konštrukčne zdatný, vytrvalý a pracovitý, ale že fenomén estetiky prechádza jeho návrhom od začiatku do konca. U nás sú architekti vytlačení do pozície „hlavne aby to slúžilo“. V krajinách, o ktorých hovorím, je estetika vrostlá do spoločnosti. Stavba musí a musí byť krásna, inak nemá zmysel do ní investovať. Niekde sa to ale těžko vysvetľuje. Sú vkusné zeme a zeme menej vkusné.

 

Jde to říct takhle paušálně?

Jde, naozaj si to myslím. Napríklad Holandsko je vkusná krajina. My sa snažíme, ale máme k tomu pořád daleko. Nevkus země jde ruku v ruce se socioekonomickou a politickou situaciou; a teraz prevažuje tú časť spoločnosti, pre ktorú estetika neznamená nic. Ona totiž nie je jen fenoménem výtvarného umenia, je to aj spoločenská záležitosť. Prejavuje sa v rokovaní a rozhodovaní.

 

“Stavba musí slúžiť a musí byť krásna, jinak nemá smysl do ní investovat. Niekde sa to ale těžko vysvetľuje. Sú vkusné zeme a zeme menej vkusné.“
 

 

Lepší sa to? Myslím u nás v Česku.

Ano, kdyby si to nemyslel, že by sme dokázali zlepšiť se, zůstal bych v Holandsku. Máme historickou hodnotu, že už sme zažili éru veľkorysého budovania – keď si prečítate, za ako krátkodobú dobu sa tu zakladá mesto za Přemyslovců, je to neuveriteľné. Víme, že to dokážeme. Keď totiž chcete niečo dokázať, musíte to prekročiť, že nemáte istotu, ako to dopadne. Takéto to havlovské o naději a smyslu. Mimochodom viete, jak se v Česku zakládala pobočka holandského Studia acht?

 

Zrovna se k tomu chcem dostat.

Môj kolega Villem Kaujit je vtedy tesne po sametovej revolúcii v autě z Leidenu do Rotterdamu a počul v rádiu prejav Václava Havla, ktorý zval zahraničného podnikateľa, ať prijdou do Česka. Že už sme svobodná, otvorená zem. Tak stočil volant na Prahu a jel sa pozrieť, či je to pravda. Někdy o půlnoci dorazil na Václavské náměstí a tam na nějaké diskotéce založil developersko-architektonickou společnost. My sme sa stretli neskôr na jednom projekte a potom mě taky jednoho dne naložil do auta, odvezl do Holandska a tam sme se dohodli, že budeme spolupracovať. Villem pôsobil v Česku až do roku 1996 a já jsem se pak v roce 1997 stal jednatelom české pobočky.

 

Dnes jste mimo jiné jedním z hlavných architektů Remona Vose, majiteľ CTP. Ako na to došlo?

Potkali jsme se tak, že kdysi poptával naše rotterdamské studio. Kolem roku 1997 už začínal stavět humpolecký areál, což bylo podle plánu mého kolegy Bena Hoeka, ale když už sem do Česka moji holandští kolegové nemohli jezdit tak často, vyzkoušel Remon mě a už to tak zůstalo. Projektoval som mu i jeho vlastné bývanie, a jak se na přelomu tisíciletí začalo nakupovat pozemky a rozjely sa vo veľkých projektoch v Brně-Modřicích, Slatině nebo Plzni, tak už to jelo.

 

Existoval v začiatkoch českého studia nějaký plán, na co se chcete zaměřovat?

Nie, vôbec. Ještě před Remonem sme mali za sebou inú väčšiu zákazku pre rakúskeho klienta, office park v nových Butovicích, jeden z prvých počinov kompaktného office centra. Ověřilo sa tým, že zvládneme veľké projekty, a pokračovali sme s ďalšími. Architekti vždycky projektují to, co se zrovna staví, v čem je trh silný – v 90. letech to byly kanceláře, na konci 90. let obchodní centrum, kolem milénia se začalo, bohužiaľ až pozdě, probouzet větší bytové projekty. Ja som do toho priniesol ešte ďalší hrdý, ktorý sa v Holandsku nerobil, a to tradičnej rekonštrukcii. Po škole som totiž začínal vo Štátnom ústave rekonštrukcii pamiatkových miest a objektov a nechcel som sa toho vzdať. Z toho potom vyplynulo třeba dnes už víc než 30leté působení na Pražském hradě.

 

“Architekti vždycky projektují to, co se zrovna staví, v čem je trh silný – v 90. letech to byly kanceláře, na konci 90. let obchodní centrum, kolem milénia se začalo, bohužiaľ až pozdě, probouzet větší bytové projekty.”
 

 

Když se to vezme, vaše velké brněnské projekty – office centra Spielberk, Ponávka a Vlněna – tento vývoj dobře kopírují. Spielberk padal do éry výstavby, dva zostávajúce už i do rekonštrukcie.

Ano, aj ked lokalita Spielberku bola v podstate taky brownfieldem, len tam nebolo moc co bourat. Ponávka bola taká moja popelka. Měl jsem ji rád od začiatku, vedel jsem, že je tady potenciál zapojení pôvodných forem a nechtěl jsem něco bourat, co můžem dál žít. Len se chvilku hledalo, jak projekt nastartovat. vhodné sa ale, jak je to možné, je polyfunkcia – najskôr perspektívna kombinácia kancelárií s boxmi, ktoré slúžia ako obchodné jednotky alebo sklady, neskôr i ďalšie kancelárie a dnes už aj bývanie. Vlnená zase predstavovala ohromnú potrebu, aj keď to provázelo aj veľa nespravedlnosti – CTP kúpilo celý areál s tým, že je na to úplne vypísaný demoličný výmer, ale ľudia to mali za zlé nám.

 

Trápi vás to?

Už to neřeším. Všetko mám od začiatku zdokumentované, nechal som dokonca natočiť aj krátky film, v ktorom je vidieť, že 80 percent objektov malo demoličný výmer práve, boli naozaj v hroznom konštrukčnom stave. O zvyšok som veľa bojoval a bojuju doteď. Dodnes to nechápem, jak sa mohol bez ochrany ocitnúť Bochnerův palác, ktorý by sa vlastne mohol kedykoľvek zbúrať, aj keď je to miesto s hrozivou históriou a skvelým príkladom prechodu dvoch architektonických období. I preto sme nalili desiatky korún do jeho základov, abychom ho zachovali.

 

Vaše štúdio aktuálne pracuje aj na ďalších pamiatkovo chránených objektoch, napríklad Sázavském kláštere. Až to vyzerá, že sa naň špecializujete čím dál víc.

Ono to má veľkú setrvačnost, pretože v Česku platí, že keď chcete robiť zákazky väčšieho formátu, musíte mať ako referencie portfólia niekoľkých takýchto projektov. snažme sa to teda naplňovať. Kromě Sázavy teraz robíme napríklad i Nové proboštství na Hradě, a to dokonca s novodobou dostavbou.

 

Rekonstrukce a možná ešte viac dostavby so sebou nesou ohromnú zodpovednosť. Jak se s ní smiřujete a jak se rozhodujete, co zachovat, a co naopak předělat nebo dostavět?

U takých projektov nejsme jako architekti nikdy sami, máme k sobě archeologii, kunsthistoriky a další odborníky. Nesmíme totiž urobiť chybu. Zásadné rozhodnutie už je ale na nás a musíme si ho nechať obhájiť. Keď sme napríklad rekonštruovali děčínský pivovar, kde je dnes obchodné centrum, šli dve tretiny objektov dole, aby sme mohli zachovať to najdôležitejšie.

 

Podle čeho jste se rozhodoval?

Všeobecne musíte dať všetky vstupy dohromady, stavebné a finančné, a podľa toho jednať. V Děčíně jsem jedny sklepy hájil až do stavebního řízení, ale potom sa ukázalo, že to jednoducho nezachránime. Medzi dvoma úsekmi bol asi metr a pol výškový rozdiel a vyriešenie tohto problému by stálo tak strašné peniaze, že by to ohrozilo ekonomiku celého projektu. Na druhú stranu, veľa vecí sa podarilo dať do poriadku. Len za dva roky vyjednávaní na stavebnom úrade spadli krovy na dve krídla, bylo třeba jednat. My sme sa rozhodovali v širšom kontexte toho, aké má miesto význam pre okolie – dnes pamiatkovo chránený pivovar s obchodným centrom stojí v pôvodnej štvrti Bodenbach, Podmokly, niekdajšej krásnej secesnej časti mesta. Ta by podľa mě mala byť chránená plošne, ale teraz tam každý rok niekto jeden dva domy zateplí a krása sa rozplyvá ako sneh. Naši práci sme brali ako ponúknutí k obratu, pretože jeden taký veľký projekt pomáha kultivovať i okolie.

 

 

Václav Hlaváček
Václav Hlaváček

 

Galéria

Prihláste sa na odber nášho newslettera

Prihlásením sa na odber nášho newslettera získate aktuálne informácie o najnovšom vývoji spoločnosti CTP, poznatkoch z odvetvia a exkluzívnych ponukách. Pripojte sa k našej komunite a staňte sa súčasťou budúcnosti priemyselných nehnuteľností.

Vyhľadávač nehnuteľností

Odporúčané vlastnosti Zobraziť všetky nehnuteľnosti

Šípky CTP NV €16.52 Ikona CTP NÁJSŤ NEHNUTEĽNOSŤKruhová šípka CTP AR je vonku

Obchodný kontakt

Ivan Pastier

Adresa parku

Bratislava

Opletalova 87, 841 07 Bratislava - Devínska Nová Ves Slovensko

Získajte ponuku

    Požiadavky